Pokyny pre prevenciu

Narušujeme zákon rámca: premenlivosť zodpovednosti, zainteresované strany a pracovníci prvej línie

Súbor nástrojov Kocky prináša revolúciu v princípe Zákona rámca, ktorý hovorí, že pozorovateľ môže maľbe obrazu porozumieť iba vtedy, ak sa na ňu pozrie „zvonka“. Namiesto toho sa snažíme pochopiť obraz tým, že sa zdržiavame vo vnútri situácií, často ich pozorujeme zvnútra a neustále meníme bod pozorovania, ale vždy je to zvnútra.

V súčasných teóriách prevencie sú zúčastnené strany, pracovníci prvej línie a aktéri zodpovední za opatrenia prevencie vnímané ako nemeniaci sa aktéri (subjekty) a v niektorých prípadoch ako veľmi zmätení. Naopak, prvá skutočnosť, ktorí nám model „Kocky“ pomáha odrkadľovať, je skutočnosť, že tieto úlohy sa menia v závislosti od prostredia a v mnohých prípadoch ich možno tiež zvrátiť alebo vylúčiť. Priamym dôsledkom je, že opatrenia na znižovanie škôd, ktoré sa majú uplatňovať v kontexte „A“, sa môžu úplne líšiť od opatrení požadovaných v prípade, ak sa daná udalosť vyskytne v kontexte „B“.

Určitá taktika kriminality (napríklad individuálne samovražedné bombové útoky) môže mať rôzne významy a vyžadovať úplne odlišné preventívne a reakčné opatrenia, aj keď v rámci koherentného scenára naratívu, ak sú spáchané v Berlíne alebo v Káhire, kde sú veľmi odlišné podmienky prostredia a existujú skutočné motivácie, pričom pracovníci prvej línie a zainteresované strany preberajú veľmi odlišné funkcie vo vzťahu k svojmu prostrediu.

Napríklad na účely nášho modelu, ak dôjde k zámene rôznych druhov konfliktov, napríklad ako udalosti súvisiace s protiteroristickými povstaniami, ktoré vyžadujú politicko-vojenské stratégie, za také, ktoré súvisia s bojom proti terorizmu a ktoré reaguje na taktické javy v občianskych kontextoch, vedie to k nesprávnym stratégiám prevencie a kontrastu, ako jasne vysvetlil David Kilcullen (D.Kilcullen 2010, 2013, 2016).

Ako ukázali nedávne štúdie, účinky týchto zle zameraných analýz môžu byť škodlivé pre bezpečnosť. V prípade terorizmu politológ Sean M. Zeigler a Meagan Smith, kvantitatívna analytička v spoločnosti RAND Corporation, preukázali úzky súvis medzi terorizmom a „vojnou proti terorizmu“ na základe kvantitatívnej analýzy kombinujúcej údaje z globálnej databázy terorizmu z Marylandskej univerzity s údajmi o občianskych vojnách a povstaniach z Uppsalského programu údajov o konfliktoch v 194 krajinách. Rozpätie rokov 1989 až 2014 umožnilo vedcom priamo porovnať teroristické útoky v skorom období po skončení studenej vojny, s útokmi od roku 2001.

Ich nedávne závery potvrdzujú súvislosť medzi terorizmom a zahraničnou politikou, ktorá je jednou z tém, o ktorej sa veľa diskutovalo a ktorej téma „prevencie“ chýba:

„Hoci titulky súvisiace s terorizmom zvyknú naznačovať to najhoršie, pravda je oveľa prozaickejšia. Terorizmus od 11. septembra klesá – a to dramaticky – v krajinách, ktoré netrpia občianskymi vojnami a povstaniami. Väčšina teroristických incidentov, ktoré sa odohrali počas globálnej vojny proti terorizmu, bola spojená s povstaniami a občianskymi vojnami. Aj keď takýto súvis existoval už pred rokom 2001, v čase vojny s terorizmom sa výrazne zvýšil súvis a spojenie medzi terorizmom a povstaniami.”[1]

Pred rokom 2001 zažívali krajiny s vyššou moslimskou populáciou menšiu mieru domáceho terorizmu, zatiaľ čo od 11. septembra zaznamenali tieto krajiny výrazné zväčšenie miery terorizmu – domáceho aj medzinárodného Tento vzorec je obzvlášť evidentný na miestach nedávno postihnutých konfliktmi, ako sú Irak, Afganistan, Pakistan, Líbya a Sudán.

Toto zistenie môže byť výsledkom domácich prevratov v častiach moslimského sveta a zapojenia islamistických skupín do konfliktov súvisiacich s arabskou jarou. Počet islamských povstaní od roku 2001 vzrástol a nárast terorizmu je pravdepodobne vedľajším dôsledkom tejto skutočnosti. Je možné, že obranné opatrenia na Západe prinútili posunutie cieľov. Kým sa džihádistický terorizmus za posledných 15 rokov stal trvalejším a rozšírenejším, ako to naznačujú udalosti v krajinách s moslimskou väčšinou, zostáva väčšmi lokálny než globálny.

Je dôležité uviesť, že zásahy západných krajín môžu tiež prispievať k tomuto modelu terorizmu v moslimských krajinách. Nie je prekvapením, že sme našli pozitívnu koreláciu medzi vojenskými zásahmi Západu v mene vlád, ktoré sú angažované v občianskych vojnách a domácim terorizmom v týchto krajinách. Modely odhalili, že západná intervencia bola spojená so zhruba dvoj- až päťnásobným nárastom očakávaného počtu domácich útokov. Intervenujúce národy sa bezpochyby angažujú iba v najdlhších a najškodlivejších vojnách – tých, v ktorých sú s najväčšou pravdepodobnosťou prejavuje predovšetkým terorizmus, čo naznačuje, že zásahy zo Západu môžu byť príznakom terorizmu v týchto krajinách, ako aj možnou príčinou. „V poslednom jeden a pol desaťročí sem patrili viacstranné povstania v krajinách ako Irak, Afganistan, Sýria, Líbya a Mali.”[2]

V podobnom duchu a s očividným spätným pohľadom si pripomíname výsledky akademického výskumu a skúseností, ktoré potvrdzujú úzke prepojenie medzi zlyhanými štátmi, skorumpovanými a nefungujúcimi vládami a organizovaným zločinom. Takíto aktéri sa zmocnia územia na výkon svojich trestných činov, v niektorých prípadoch využívajú na dosiahnutie svojich cieľov teroristické taktiky alebo využívajú parapolitické modely.

Pri analýze trestnej udalosti musíme byť veľmi konkrétni čo sa týka samotného trestného činu, ale mali by sme ho zaradiť aj do jeho geografického a územného kontextu a analyzovať jeho variácie v podobných kontextoch.

Je to užitočné na pochopenie toho, aké druhy prevencie a reakcie sa majú implementovať, aj s ohľadom na ich vplyv a skutočnú dostupnosť prostriedkov. Aj keď sa to môže javiť ako politicky nekorektné, nemožno poprieť, že aj múry NDR (Nemecko), Palestíny alebo Írska svojho času a v danom kontexte účinne plnili svoje funkcie s ohľadom na primárne záujmy príslušných vlád členských štátov v danom čase. Naopak, takéto múry postavené napríklad na hranici medzi Mexikom a USA vyvolávajú iný dojem, pretože politické podmienky a hodnoty slobody, multietnicity a voľného pohybu v USA majú v porovnaní s bezpečnostnými požiadavkami inú hodnotu a nesú iný význam. A preto, zjednodušene povedané, tvrdé alebo mäkké prostriedky, ktoré sa v prevencii majú prijať, sa musia posudzovať vo vzťahu k faktorom, ktorých sa to týka a ich proporcionalite.

V týchto predmetoch, ako nám pripomína Nick Ross [3],

by sme sa mali vyhýbať ideológii a mali by sme byť veľmi flexibilní. Je napríklad zrejmé, že konkrétne stratégie na ochranu cieľov v európskych mestách sa budú výrazne líšiť od stratégií, ktoré sa uplatňujú pri protiteroristických krokoch v krajinách ako Sýria alebo Líbya, pretože úroveň priority hrozby, či už skutočnej alebo vnímanej, je iná, aj keď môže vyústiť do rovnakých teroristických taktík (napr. samovražedné útoky). Podobne nebolo by veľmi rozumné uplatňovať veľmi účinné modely predchádzania terorizmu, uplatňované írskou Gardou v krajinách ako Jemen, Egypt alebo Izrael, a to z jednoduchého dôvodu, že (skutočné alebo vnímané) environmentálne, sociálne a bezpečnostné podmienky sú úplne odlišné.

V niektorých krajinách, aby sme pokračovali v príklade, problémy politickej povahy vyvolávajú reakcie výlučne vojenskej povahy alebo reakcie s cieľom bezpečnosti. Naopak, v iných krajinách prvok bezpečnosti nie je nič iné, než prvok oveľa širšieho úsilia na riadenie konfliktov. Ak je príliš zdôrazňovaná, môže dôjsť k poškodeniu.

“Ak konáme správne: (1) Terorizmus sa môže v zárodku často potlačiť; (2) „Situačné“ opatrenia, ako je pritvrdé zameranie na cieľ, sú účinné; (3) Tvrdé vojenské protiopatrenia sú vysoko užitočné, ak sú presne zacielené; (4) Spravodajská služba je dôležitá; (5) ale kompromis je ešte dôležitejší.“ (Ross, 2009, s. 241).

Ako uprednostňovať reakcie, prideľovať zdroje a ktoré nástroje použiť z hľadiska politík a postupov – všetky tieto premenné sa musia usadiť do všeobecnejšieho kontextu, ktorý je základnou podmienkou bezpečnostného scenára.

Z metodologického a vedeckého hľadiska teda nie sú tak ľahko akceptovateľné tieto rozdiely:

• porovnanie, ktorými sa teroristické taktiky často porovnávajú so scenárom vojny alebo prechodu a prejavmi násilia v západných krajinách;

• Prijatie extrémnych a neprimeraných stratégií, ako uvádza David Altheide, ktoré obmedzujú „naše intelektuálne a morálne schopnosti, nás obracia proti iným, mení naše správanie a našu perspektívu a robí nás zraniteľnými voči tým, ktorí by nás chceli kontrolovať, aby propagovali svoje vlastné agendy. “

V prístupe SCP sa predpokladal model viacnásobnej prevencie založený na schopných obrancoch, jednateľoch a správcov miest/inštitúcií Táto klasifikácia je paralelná s klasifikáciou, ktorá sa v súčasnosti módne používa na základe výrazov pracovníci prvej línie (=manažérov a správcov miest/inštitúcií) a zainteresované strany (=schopní ochrancovia, jednatelia), ktoré sú všeobecnejšie.

Pokiaľ ide o trestné činy, označenia organizovaného zločinu a terorizmu pokrývajú množstvo javov, takže za týmito označeniami zainteresovaných strán a pracovníkov prvej línie sa skrýva množstvo subjektov s rôznymi a v mnohých prípadoch rozdielnymi záujmami a programami.

Myšlienka Kocky je založená na myšlienke, že kritické udalosti sa odohrávajú vždy preto, lebo niektorí zúčastnení aktéri/subjekty neodvedú svoju prácu poriadne, v súlade s definíciou ich spoločenského poslania. Ako uvádza Clarke (2006), k mnohým problémom dochádza z toho dôvodu, lebo jedna alebo viac inštitúcií nie sú schopné alebo ochotné prijať preventívnu stratégiu alebo tieto inštitúcie úmyselne vytvoria okolnosť, ktorá podnecuje k zločinnému konaniu alebo výtržnostiam. To generuje rizikové príležitosti a ďalšie koncentrácie kriminality.

Prvé zistenie je triviálne a ľahko zrozumiteľné: v určitej krajine bežné bezpečnostné problémy, vznikajúce v rôznych kontextoch naznačujú rôznych vlastníkov alebo rôznu mieru zodpovednosti. Ak sa prípad trestného činu „X“ spáchaný mladistvým vyskytne v prostredí „A“ (napríklad škola v meste A), bude mať rôzne úlohy a úrovne zodpovednosti v súvislosti s obdobným trestným činom „X“ ku ktorému dôjde v prostredí „B“ (napríklad väznica v meste B).

Myšlienka, že prevencia je spojená s významným postavením bezpečnostných alebo spravodajských síl, je zavádzajúca. Riešenie problémov si zvyčajne vyžaduje aktívnu spoluprácu ľudí a inštitúcií, ktoré alebo ktorí pochybili a nevzali do úvahy podmienky, ktoré mali za následok vznik problému. Títo ľudia a tieto inštitúcie presunuli zodpovednosť za problém zo svojich pliec na plecia polície. Preto, dôležitým cieľom každého procesu riešenia problémov je primäť tieto osoby a inštitúcie k tomu, aby prevzali zodpovednosť za problém a s ňou súvisiacu sociálnu zodpovednosť.

Na tomto mieste však treba uviesť ďalšie, hlbšie zistenie. Nesmieme sa báť pripustiť, že mnoho problémov, týkajúcich sa organizovaného zločinu a terorizmu v Európe, môže vzniknúť z rozporov v našich politických, sociálnych alebo ekonomických systémoch. Nie je to vždy tak, že teroristické udalosti alebo zločiny mafie inšpiruje Daeš, „vyšší mentor“, náborový pracovník alebo medzinárodná tajná konšpirácia, na rozdiel od toho, čo sa snažia hlásať médiá a politika pri súčasnom súbore presvedčení.

K mnohým problémom dochádza v dôsledku toho, že niektorá inštitúcia – podnik, vládna agentúra, občianska spoločnosť alebo iná organizácia – nevykonáva alebo odmieta vykonávať svoju činnosť spôsobom, ktorý by trestnému činu zabránil, a nezapríčinil. V niektorých prípadoch môžu byť činnosti niektorých sociálnych úradov dokonca spúšťačom udalostí narušujúcich bezpečnosť.

Stručne povedané, k mnohým problémom dochádza preto, lebo jedna alebo viac inštitúcií nie sú schopné (pre nedostatok zdrojov alebo nevedomosti) alebo nie sú ochotné (pre zisk alebo ideológiu) uplatniť preventívnu stratégiu.

Čo súčasné modely nedemonštrujú je to, že v rôznych PROSTREDIACH a v rámci rôznych UDALOSTÍ sa po prvé (1) úlohy a programy pracovníkov prvej línie a zainteresovaných strán líšia a navzájom sa prelínajú, a po druhé, (2) tieto subjekty pozostávajú z mnohých podskupín, z ktorých každá má svoje vlastné, často protichodné záujmy a programy, pri ktorých je možné pri dosahovaní netransparentných cieľov manipulovať s bezpečnosťou.

Orgány činné v trestnom konaní a spravodajské sily sú orgánmi štátu a v niektorých prípadoch, ako sme videli, sú vlády, ktoré sú prejavmi určitých štátov, jedným z faktorov, ktorý uľahčuje trestné alebo teroristické javy, či už dobrovoľne (tajne) alebo nedobrovoľne.

Na druhej strane schopní ochrancovia a jednatelia sú zvyčajne prvkami zakorenenými v občianskej spoločnosti, najmä ak nie sú štátnymi zamestnancami. Ich záujmy sa však vždy nezhodujú so záujmami vlád. Nejde iba o politiku, väčšiny a opozíciu, radikalizmus, sociálne hnutia alebo terorizmus. Ak napríklad politická moc skončí ako miestna korisť mafiánskych organizácií, ktoré kontrolujú, ako sa volia politici a ako sa vedie verejné obstarávanie, potom občania alebo jednotlivé skupiny už nemôžu zdieľať rovnaké ciele ako ich etablovaná elita, pretože náklady, ktoré musia znášať, aby udržali skorumpované vlády, sa stávajú neudržateľnými pre samotných občanov. Podobné prípady sa dnes vyskytujú vo výrazne diktátorských krajinách, kde je bezpečnosť nástrojom na utláčanie občanov.

Potom existujú komunity prisťahovalcov, žijúcich v protichodných právnych podmienkach a podmienkach judikatúry, ktorých záujmy sú v priamom rozpore so záujmami štátu a občanmi tejto krajiny: štáty chcú znížiť náklady a politický dopad prisťahovalectva, zatiaľ čo prisťahovalci sa nechcú vrátiť do vojny alebo zúfalých situácií, z ktorých utiekli. Konflikt záujmov potom môže mať mnoho podôb: skupiny občanov, žijúcich v štáte, ktoré už pravdepodobne trpia finančnú ujmu kvôli hospodárskej kríze, nechcú prisťahovalcov, ktorí majú neblahý vplyv na ich sociálne blaho alebo vyhliadky na zamestnanie.

Rozhodujúce je aj prostredie, v ktorom sa tieto javy vyskytujú, ako aj funkcie pracovníkov prvej línie a zainteresovaných strán. Len sa zamyslite nad situáciou väzňov: iba extrémna forma altruizmu by dokázala docieliť, aby ich záujmy a programy boli v súlade so záujmami dozorcov.

Potom poznáme nápadné prípady udalostí, ako sú wikileaks, ktoré ukázali, ako štáty konajú proti svojim občanom v mene bezpečnosti, pri prejavoch moci maskovaných v naratívoch súvisiacich s bezpečnosťou. Táto téma sa v posledných rokoch stáva čoraz dôležitejšou a nadobúda nevídané rozmery v porovnaní s modelmi prevencie pred aférou wikileakmi a nástupom globálnej siete.

Nakoniec by sa nemalo zabúdať, že v rámci tej istej kategórie (napr. „bezpečnostné sily“) existuje mnoho ďalších podkategórií, z ktorých každá má svoje vlastné úlohy, rôzny stupeň oddelenia a hierarchiu a nie vždy sa zhodujú.  Boli sme svedkami toho, aké dôležité je udržať spravodajské úlohy, funkcie a postupy oddelené. To isté platí pre súdnictvo a to najmä s jasným rozlíšením medzi vyšetrovacou a súdnou funkciou. Na druhej strane však nemožno poprieť, že výmena informácií v rámci policajných síl, sudcov a spravodajských služieb, aj keď s náležitými procedurálnymi obmedzeniami, je základným kľúčom k prevencii.

Toto je len niekoľko príkladov z mnohých, ktoré by sme mohli citovať, ktoré ukazujú, ako môžu byť tradičné kategórie prevencie omnoho viac premenlivé  ako sa zdá povrchne a ako sú rozdiely a rozdelenia súčasťou systému, ktorý má dodnes zaručené kontroly a vyváženie, slobodu a stabilitu. Tieto príklady zároveň ukazujú, že je potrebné uskutočniť dobre regulované zmeny v systéme prevencie, čím budú príslušné činnosti konzistentnejšie pri komplexite javov.

Statická povaha modelov je pravdepodobne hlavnou chybou prenikajúcou do súčasných politík prevencie. Takéto politiky použili systémy, založené na nadradenosti policajných síl a reťazcov velenia, súvisiacich s bezpečnosťou na všetky problémy, ktoré nejakým spôsobom súvisia s terorizmom a organizovaným zločinom počas kritických a veľkých udalostí. Rozlíšenie a podrobnosti sú kľúčom k prevencii, zatiaľ čo ideologické označenia (trestné činy súvisiace s terorizmom alebo zločiny mafiánskeho typu) sú atraktívne pre tlač, ale pri prevencii takmer nikdy nefungujú. Podobne aj všeobecné označenia „zainteresovaných strán“ alebo „pracovníci prvej línie “ veľa nehovoria o „vlastníctve/zodpovednosti“ a účinnosti preventívnych činností, pretože v sebe skrývajú množstvo prvkov, záujmov a spôsobov operácie, ako aj zručnosti a zodpovednosti.

Takže v tomto konkrétnom aspekte bola Kocka poverená zavedením nových kategórií subjektov (alebo „síl“) ako súčasti virálneho priestoru spojeného s bezpečnosťou, z ktorých každý mal v simulačnej súhre rôznu „váhu“ a „nástroje“. Patria sem médiá, politika, štáty a nadnárodné organizácie, ktoré môžu zohrávať dôležitú úlohu v systéme prevencie.

[1]  Sean M. Zeigler and Meagan Smith, Terrorism Before and During the War on Terror: – a more dangerous world?, Sage Publications, October-December 2017, pg. 1-8, consulted on 2-1-2018 in http://journals.sagepub.com/doi/pdf/10.1177/2053168017739757 . On this topic see also Findley MG and Young JK (2012) Terrorism and civil war: A spatial and temporal approach to a conceptual problem. Perspectives on Politics 10(02): 285–305. Findley MG and Young JK (2015) Terrorism, spoiling, and the resolution of civil wars. The Journal of Politics, 77(4): 1115–1128.

[2] Sean M. Zeigler and Meagan Smith, Terrorism Before and During the War on Terror: A Look at the Numbers, in  War on the Rocks, National Security Network-University of Texas, December 2017

[3] Nick Ross, How to Lose the War on Terror: lessons of a 30 Year War in Northern Ireland, Crime Prevention Studies, Vol. 25 (2009), pg. 229-244